Tak ich teda dorazme!

Nariaďme ambulantným lekárom, koľko pacientov musia denne prijať.
Prikážme im nájsť termín aj vtedy, keď už majú plné kapacity.
Ak ho nemajú, nech ho nájde poisťovňa.
Ak to nejde, vina bude samozrejme na lekárovi.

Jednoduché. Uplatnime silu.

A pokojne im postupne pridávajme ďalšie povinnosti, ideálne bez toho, aby sme riešili, kto ich zaplatí a kde vezmeme ľudí, ktorí ich majú vykonávať.

Veď čo sa môže stať?

Nič. Ambulancie skončia, lekári odídu do nemocníc, do zahraničia alebo úplne mimo zdravotníctva.
A pacienti sa presunú tam, kde ich už dnes často nie je kam dať – do nemocníc.

Najlepšie do štátnych.

A potom si môžeme spokojne povedať: problém s ambulantnými lekármi sme vyriešili.

Je to absurdné? Áno.

Rovnako absurdné je však tváriť sa, že problém dostupnosti špecialistu vyriešime jednoduchým príkazom, že ho ambulantný lekár musí pacientovi zabezpečiť.

Ak má systém nedostatok lekárov, nedostatok kapacít a nedostatok peňazí, zákonom z toho viac lekárov nevznikne.

A verejná diskusia, výsledkom ktorej sú označenia ambulantných lekárov za nenažrancov, ktorí „robia pár hodín denne a vozia sa na Mercedesoch“, tento problém nevyrieši už vôbec.

Možno by bolo načase  začať sa pýtať, ako má byť systém nastavený tak, aby pacient reálne dostal dostupnú zdravotnú starostlivosť a zároveň mal lekár dôvod túto prácu robiť.

Lebo ak budeme ďalej likvidovať ambulantnú sieť, pacient nakoniec síce bude mať svojho „konkrétneho špecialistu“. V zákone! Len ho nebude mať kde  nájsť.